P17. Očista z väzieb na môj domovský svet

K publikování připravila a na web vložila Marie Mejdrová.
Text ve slovenštině nebyl pravopisně opravován.

Tento text nadväzuje na články P14. Príbehy z môjho domovského sveta - 1.časť,  P15. Príbehy z môjho domovského sveta - 2.časť  a  P16. Príbehy z môjho domovského sveta - 3.časť  súvisiace s mojou dávnou minulosťou v inom svete. Popisujem tu ako prebiehala moja postupná očista z väzieb na tento svet, s pomocou ďalších ľudí.

Presun bytosti z jedného sveta do druhého  

Niečo k tejto téme bolo naznačené už v článku P16. Príbehy z môjho domovského sveta - 3.časť.

Presun bytosti z jedného sveta do druhého je trochu ako sťahovanie. Človek často ešte dlho po presťahovaní spomína, aké to bolo tam, kde býval predtým, v novom mieste zo začiatku nikoho nepozná.

Niekedy počíta s tým, že je to dočasné, a že sa do pôvodného bydliska (alebo ešte niekam inam) zase raz vráti. A potom sa ani nesnaží s novými ľuďmi zbližovať, veľmi sa tam neviaže, žije stále ako keby tam bol len na návšteve. A to znamená, že nežije naplno, niečo mu uniká. Namiesto aby žil tu v prítomnosti, časť energie venuje minulosti.

Podobné problémy som riešila aj ja. Podarilo sa mi v poslednom období urobiť v týchto veciach veľký posun a rada by som sa o moje skúsenosti podelila s ľuďmi, ktorí mi s tým posunom pomohli.

Nasleduje zápis duchovnej komunikácie z 10.3.2018:

Viera: Spojené Sily Svetla, chcela by som týmto poďakovať všetkým nehmotným aj hmotným bytostiam, ktoré mi pomohli zbaviť sa tej „bariéry“, ktorá ma oddeľovala od tohto sveta.

Teraz popíšem postupne, čo tomu predchádzalo a moje vnímania a myšlienky počas samotnej očisty tento pondelok. Nie je to teda klasická duchovná komunikácia, budem to písať za seba, ale počas toho budem napojená na Osobnú Karmu, Prírodu, (ostatné bytosti a inštitúcie Spojených Síl Svetla, ktoré mi pomáhajú v tomto).

Začalo to postupne, dostávala som rôzne impulzy, že niečo nie je v poriadku. Jeden silný impulz prišiel počas účasti na jednej veľkej dvojdňovej akcii v Prahe na jeseň 2016, ktorej sme sa zúčastnili skupina niekoľko desiatok ľudí z celkového počtu niekoľko tisíc účastníkov.

Vyšlo to tak, že sme nemohli sedieť všetci spolu, ale ja s asi dvoma-troma ďalšími som sa dostala do iného oddelenia, vyššie nad hlavnú väčšiu skupinu. Videla som odtiaľ na nich cez plexisklo a zažívala veľmi silný pocit oddelenia. „Prečo sa to stalo práve mne?“ pýtala som sa, „Veď sme vchádzali všetci spolu, držala som sa stále so skupinou, prečo práve ja som sa ku nim už nevošla?“ Počas celého dňa som sa nedokázala veľmi sústrediť na prebiehajúci program, chcelo sa mi plakať, bolo mi to tak silne ľúto. A to napriek tomu, že ešte pred začiatkom sa ku nám pridali ďalší ľudia z našej skupiny a sedelo nás tam nakoniec spolu celkom dosť. Ten silný pocit oddelenia, pocit, že sa na ostatných len dívam cez nejakú priehľadnú bariéru, sa nestratil.

Potom som si uvedomila, že to súvisí s mojimi väzbami na domovský svet. Ktoré sú také silné, že tu, kde som teraz, nie som naplno. Že som stále akoby jednou nohou inde. A to mi bráni sa naplno zúčastniť diania v tomto svete. Silné čisté energie na tej akcii spôsobili, že sa toto u mňa naplno obnažilo - že som si uvedomila, že mám takýto problém.

Chcela som sa hneď na druhý deň tých väzieb zbaviť. Ešte tam, na mieste, som sa o to pokúšala. Vnímala som to, že stojím akoby na kraji útesu a musím skočiť - odpútať sa a byť voľná. Už-už som sa odhodlala ku skoku, ale v poslednej chvíli ma niečo vo mne vždy zadržalo. Bála som sa... Bolo mi z toho do plaču. Tak veľmi som chcela a nedokázala som to...

Po príchode domov, som sa o to pokúšala znova. Tentoraz som bola sama, nie v dave ľudí, chýbali tie silné energie, ale zase som mala väčší kľud. Najskôr to zase nešlo. Potom som si uvedomila, že tu mám teraz predsa silné väzby - deti, rodinu. A ja teraz patrím sem k deťom a celá. To mi dodalo tú chýbajúcu silu a „skočila“ som - dovolila som konečne svetelným energiám, aby tie väzby na iné svety u mňa zrušili. A hneď s tým aj začali - ucítila som, ako zo mňa niečo ťahajú. Bol to podobný pocit, ako keď sa trhá hlboko zakorenený zub. A podarilo sa.

Vyzeralo to, že je hotovo, ale nebolo. Bol to len prvý krok. Postupne som dostávala ďalšie náznaky, že ešte nie je všetko spracované... Uvedomovala som si stále silnejšie, že okolo seba okrem najbližšej rodiny nemám žiadnych blízkych kamarátov. A že to je niečím vo mne - že sa proti každému zblíženiu s ľuďmi v okolí vnútorne bránim. Sama som nevedela, prečo. Začala som to ale teraz brať inak, než dovtedy - a to tak, že je to nejaká moja vada, chyba, niečo, čoho sa chcem zbaviť. Predtým som si hovorila, že mám takú povahu a nedá sa s tým nič robiť a vlastne mi to tak vyhovovalo.

Snažila som sa tomu teraz vzoprieť, správať „normálne“. Ale stále mi niečo neurčité bránilo. Postupne som to cítila stále zreteľnejšie. Súčasne, ako som sa snažila ísť „cez to“, mi to stále viac škodilo - bralo energiu. Napriek veľmi dobrej výžive, vrátane jedenia množstva kvalitných doplnkov, som sa cítila skôr unavená, než plná síl. Do pravidelného každodenného polhodinového cvičenia som sa musela často nútiť. (Cvičím okrem tohto cvičenia ešte dvakrát  denne Päť Tibeťanov.) Napriek tomu som v cvičení pokračovala a naopak som ešte svoj denný režim postupne zlepšovala. Na odporúčanie Osobnej Karmy som začala pravidelne duchovne komunikovať v čase, keď mám na to kľud a nie som príliš unavená. Dovtedy som často komunikovala v autobuse alebo neskoro večer. Zrazu sa stránky v zošite začali plniť oveľa rýchlejšie. Získala som tým ďalšiu významnú podporu.

Nakoniec sa tie problémy už dosť vyhrotili. Dokázala som sa ale medzitým zblížiť aspoň čiastočne s viacerými ľuďmi z okolia, a to tak, že medzi nami vznikli, napriek tej bariére, dostatočne silné väzby na to, aby mi títo ľudia mohli pomôcť. Väčšina z nich to urobila na nevedomej úrovni. Napríklad mi niektorí sami od seba zavolali. Ďalší mi zase napísali. Niektorí vďaka tomu, že čítali moje články o domovskom svete. Pre mňa takýto kontakt znamenal vždy prílev pozitívnej energie, silnú podporu.

Vyvrcholilo to, keď som sa s mnohými stretla osobne predminulý víkend a rozprávali sme sa s niektorými aj o mne. Hovorili mi, že mám asi nejaký problém, že mi niečo tú energiu berie.

To bola posledná kvapka. Večer som to zadávala do očisty a vzápätí sa niečo temné, čo bolo na mne, vyčistilo. Ale nebolo to nič výraznejšie, trochu nadpriemer. Potom v noci som mala pocit, že niečoho sa stále kŕčovito držím a nechcem pustiť, bojím sa o to... Ráno som si to komunikovala, Príroda mi povedala, že to mám dať im (Spojeným Silám Svetla), že oni sa o to postarajú, nemusím sa báť. A potom sa to uvoľnilo, ako nejaký špunt, a začalo zo mňa niečo odchádzať...

Moje vnútro sa konečne odhodlalo vydať aj toto. Vďaka tomu bolo možné to v pondelok večer začať čistiť. Večer tesne pred hromadnou očistou mi Jiří Novák volal, že vníma bariéru na mne, ktorá súvisí s tými minulými svetmi, a že sa mám pripraviť, že to bude silnejšie než obvykle.

Už som zažila rôzne čistenia energiami z rôznych vecí za rôznych okolností, mnohokrát aj takéto sprostredkované. Ale tak silné to ešte nikdy pri žiadnej očiste nebolo. Netušila som, čoho sú energie Spojených Síl Svetla schopné. Najskôr mi začali energie tlačiť zhora na hlavu, ten tlak silnel až bol obrovský, ako keby vnikal do mňa nie tenký lúč ale veľmi hrubý energetický „kôl“, a potom sa odtiaľ snažil niečo vytiahnuť, obrovskou silou, hlavne z miest vľavo na tele pri srdci. Moje telo a všetko vo mne asi sa tomu snažilo z celej sily pomáhať, vytlačiť to, pocit fyzickej námahy bol veľmi podobný tomu, čo som zažila pri pôrodoch detí, zadýchavala som sa až z toho.

Mala som behom toho chvíľu vnímanie, že sa dívam z tak veľkého nadhľadu, že ten iný svet aj tento svet, kde som teraz, vidím nie oddelene, ale ako súčasti toho istého, že či je niekto tam alebo tu, stále je súčasťou jedného veľkého celku.

Ku koncu som sa už až triasla ako od vyčerpania, manžel mi doniesol pohár s poriadnou dávkou čistého energetického nápoja, ktorý ma zase postavil na nohy.

Potom to hlavné skončilo a ešte nejaký čas pôsobili energie, ktoré ma doliečovali, ukľudňovali, vnímala som silne Prírodu.

Potom som ešte mala pocit, že to nie je hotové. Nejako ma napadlo, že sa mám skontaktovať s Ličkovými. Pozrela som sa znova na ich článok Z52. Očista principu mateřství od ovládnutí Temnými silami - 2.část, pôsobili z toho na mňa silné energie, ale stále mi niečo hovorilo, že to nestačí, že im mám priamo zavolať. Tak som to ešte ten večer urobila.

Môj pocit z toho stále bol, že to neprebehlo úplne celé, že viac by som už nevydržala, už to bolo na hranici, a že to ešte bude pokračovať. To sa aj stalo o dva dni, keď už ale očista prebiehala obvyklejším spôsobom. Vnímala som energie silne na rukách a na lopatkách, chvíľami sa mi zdalo ako keby mi tam rástli krídla. Spomenula som si na toho Pegasa, čo videl Martin Lička. Podobné bytosti som tiež často maľovala, ale nikdy sa mi neobjavili v očiste.

Celé to vyššie popisované by neprebehlo bez pomoci druhých ľudí. Sú to vlastne všetci ľudia z môjho okolia, ktorí sa so mnou rozprávali alebo boli so mnou v nejakom kontakte. Týmto vám všetkým ešte raz ďakujem!

Poznámka Marie Mejdrová:

Setkala jsem se v životě s řadou duchovně probuzených lidí, kteří různě zápasili s tím, že by odsud nejraději vlastně utekli. Byli jakoby napůl na odchodu. Někteří si tu připadali jako cizinci. Snili o jiných světech, sférách, dobách, kde se jim zdál být život jednodušší. Či jejich tendencím a vlohám lépe uzpůsobený. Nechtěli se tady řádně uzemnit, přizpůsobit se zdejším podmínkám a poměrům. Často také uznat důležitost hutné hmoty, více se propojit s planetou Zemí a Přírodou. Anebo se dokonce přímo těšili na to, až odejdou (dočistí se k odchodu) do nějaké jemnohotné sféry, kde už jim hutná hmota a nároky na život v ní nebudou na obtíž. Což byl vlastně standard na Staré duchovní cestě. Nechtělo se jim nebo už nenacházeli sílu na zdlouhavou a obtížnou očistu z vnitřních vychýleností a starých nevhodných duchovních vazeb. Pozic, privilegií, nástrojů, výbavy, nauk, které je stahují a ohrožují jejich okolí a celkový vývoj. Na což je zde na Zemi v současnosti velmi silný tlak. Který třeba začínali teprve podvědomě cítit.

Někteří z nich se možná mají po této etapě na Zemi vrátit do svého „domovského světa“. Odkud pocházejí nebo spíš kde dlouho v minulosti pobývali anebo kde prožili svůj předposlední život. Pokud je tedy ještě vůbec kam se vrátit. Ale každopádně všichni potřebují opustit tohle lpění, aby mohli plně vnímat a využít všechny možnosti v přítomnosti. A dívat se do budoucna, ne do minulosti...

Bez vzájomnej pomoci a doplňovania sa by ste neboli tam, kde ste 

Pri písaní článkov o domovskom svete som prehľadávala staré duchovné komunikácie. A pri tom som natrafila na zápis jedného sna aj s komunikáciou k nemu, ktorý mi pripadal tiež vhodný na zverejnenie, ale témou sa k tomu nehodil. Stále sa mi to ale pripomínalo. Až teraz sa mi to poskladalo a uvidela som, ako to súvisí. Tu ho uvádzam aj s tou komunikáciou:

Sen o plnení úloh

27.8.2015

Boli sme skupina ľudí, pripadalo mi to, že v nej sú ľudia na NDC z môjho okolia, ale nerozoznávala som v tom sne, kto konkrétny medzi nimi je. Mali sme postupne plniť nejaké úlohy. Dopredu sme mali daný ku každej nejaký opis, náznak, o čo ide. Skôr sme to vnímali pocitmi, než že by to bolo popísané slovami. Úlohy sa stupňovali od najjednoduchšej po najnáročnejšiu. Prvé z nich si nevybavujem, tie v tom sne asi neboli vôbec spomenuté. Začalo to, až keď sme sa dostali na jednu z tých ťažších.

Najskôr sme podľa náznakov, nejakého matného popisu - asi názvu nejakej dediny - našli konkrétne miesto. Naviedlo nás to tam čiastočne samo. Potom sme už vedeli, že sme na správnom mieste, aj že čo tam máme robiť.  Mali sme posvietiť na jedno miesto v tráve. Nemali sme zdroj svetla, ale mali sme rôzne lesklé predmety (prstienky, odznaky...) Museli sme sa správne rozostaviť naokolo a nechať na to jedno miesto dopadnúť všetky odrazy svetla z tých lesklých vecí. Niekto musel stáť kúsok ďalej, niekto bližšie...   Potom sa zrazu na tom mieste zjavil škriatok. Všetci sme ho skutočne videli (nie len vnímali) ako také zvláštne tvarované svetielko, fialovo-zelené. A aj sme všetci počuli, čo hovoril. Jeho hlas mi ale znel ako keď „počujem“ nejakú bytosť pri duchovnej komunikácii, nie ako naozajstný hlas. Potvrdil nám splnenie úlohy a niečo k tomu ešte doplnil (nevybavujem si, čo presne povedal, asi že sme jemu a ďalším škriatkom týmto nejako pomohli).

Potom sme sa presúvali ku ďalšej úlohe, o ktorej sme už vedeli, že bude dosť náročná (asi už siedma z desiatich). Jednalo sa o nejaké temné, nebezpečné miesto. Cestou sme sa dve (ja a nejaká kamarátka) chytili za ruky - akosi spontánne. A ucítili sme, že nám to pomáha, vo dvojici sme sa cítili silnejšie. Potom som ešte za druhú ruku chytila ďalšieho človeka z našej skupiny (ktorého som veľmi nepoznala), a vysvetľovali sme mu, že sme zistili, že to pomáha.

Dostali sme sa medzitým k nejakému lesu. Rástli tam veľké stromy  a schádzali sme po chodníčku medzi nimi, ich korene tvorili schody. Bolo to úzke a tak sme sa pustili a išli zase po jednom. Trochu sme sa roztiahli, niektorí  boli napred, iní zaostali. Ja som bola viac vzadu. Išli sme ďalej tmavým lesom, už po rovine. Zrazu som spredu počula volanie o pomoc. Keď som tam došla, zistila som, čo sa stalo:

Jedna žena išla viac napred, nepočkala na ostatných a teraz kričala o pomoc. Chodník tam vchádzal do akejsi  „chodby“, steny ktorej boli zo zvláštnej látky. Bolo nám jasné, že tam vnútri pôsobí nejaká zlá sila a ona sa tam chytila. Ten muž, čo sme sa s ním predtým držali za ruku, sa hrdinsky ponúkol, že ju ide zachrániť. Vošiel na to územie a hneď ho to tiež zasiahlo. Ale iným spôsobom: on reagoval tak, že zrazu zmenil svoje správanie. Začal tvrdiť, že je to tam jeho územie a že tam nikoho nepustí, bol veľmi útočný, ako čímsi ovládnutý.

Medzitým sme k tomu miestu, kde to začínalo, už došli všetci. Prišli sme na to, že po jednom tam chodiť nemôžeme. Napadlo nás, skúsiť tam ísť všetci naraz a pritom sa držať za ruky a tiež sa akosi duchovne prepojiť (aspoň sa o to pokúsiť) - byť ako jeden celok, nie ako skupinka jednotlivcov.

Vošli sme do toho a zistili sme, že to pôsobí tak, že u každého to extrémne zvýrazní tú jeho zlú vlastnosť, ktorú má najmenej zvládnutú (vyladenú do zdravého harmonického stredu) a drží ho to na mieste. Ale tým, že sme boli navzájom prepojení, ako celok sme všetky výchylky u jednotlivcov vykompenzovali, stlačili do normálu. Lebo u každého tá výchylka bola v niečom inom. Cítila som, ako nás to každého trhá na rôzne strany, ale ako to s vynaložením obrovského úsilia prekonávame a držíme sa spolu. Chytili sme a vzali so sebou aj tých dvoch, čo tam predtým uviazli a všetci spolu sme tadiaľ nakoniec zvládli prejsť na druhú stranu.

Tým bola úloha splnená a čakala na nás ďalšia v poradí, ešte ťažšia. To už sa mi ale nesnívalo.

Viera: Osobná Karma, prosím o nejaký tvoj komentár k tomu, čo ten sen znamenal. Mňa napadla súvislosť s liečivými energiami u toho škriatka. Že to symbolizovalo, že sme vlastne na tom mieste sprostredkovali svetelné energie, aby sa tam dostali a „oživili“ toho škriatka. (Duchovná komunikácia z 27.8.2015)

Osobná Karma: „Áno, bolo to celé veľmi poučné. Celým tým snom sa tiahla myšlienka, že jednotlivec na niektoré úlohy nestačí, nemôže ich sám zvládnuť, ale je treba zohratý, zladený celok - skupinu, ktorá spolupracuje.

U toho škriatka, kde ste sprostredkovali svetlo, niektorí museli stáť ďalej od toho miesta, nevideli dobre, čo sa deje, ale aj ich pomoc bola potrebná. A dôverovali ostatným, že ich správne nasmerujú.

V druhej časti to pôsobenie celku bolo ešte výraznejšie. Tu nebolo vašou úlohou koncentrovať spoločné pôsobenie do jedného bodu, ale čo najtesnejšie sa dokázať navzájom prepojiť, podržať, byť si spoľahlivou vzájomnou oporou. Nevyčleňovať hneď tých, čo to momentálne nezvládajú, ale snažiť sa vytiahnuť ich so sebou. (V tomto prípade to bolo reálne, to dokázať, všeobecne to platiť nemusí.) Veď bez nich, bez tých prvých „prieskumníkov“, by ste nemali dosť informácií. Možno bolo možné prísť na to aj tak, o čo ide, ale bolo by to oveľa náročnejšie. Takto ste sa od začiatku silne motivovali ku čo najtesnejšiemu prepojeniu. Neúspech prvých dvoch vás o to silnejšie spojil do celku. Bolo preto správne, sa pokúsiť ich zachrániť, nenechať napospas ich chybám.“

Ak sa chceš zbaviť nejakej vlastnosti, musíš sa začať správať inak. Až potom môže dôjsť k energetickému vyčisteniu  

Viera: Spojené Sily Svetla, chce k tomu niekto z vás niečo doplniť? (Duchovná komunikácia z 10.3.2018)

Osobná Karma: „Ten sen je o pomáhaní. Bez vzájomnej pomoci a doplňovania sa by ste neboli tam, kde ste. Všetci ste spolu jeden celok. Naozaj je problém, keď sa niekto od ostatných oddeľuje. Tým si vždy škodí. Toto tu zaznelo už veľakrát. Ten sen sa ti nesníval náhodou a je dobre, že teraz zapadol. Môžeš ho poslať aj s komunikáciami a týmto tvojim opisom tvojej očisty na zverejnenie.

Ale pozor, ešte stále to nie je celé. Pohla si sa teraz o kus dopredu, bola to jedna z najzásadnejších vecí v tomto živote, ale ešte to pokračuje. Uvidíš sama.

Podstatné je, že si si poriadne uvedomila princíp, ako to funguje: Ak sa chceš niečoho zbaviť, nejakej vlastnosti, musíš sa začať správať inak. Až potom môže dôjsť k energetickému vyčisteniu toho nehmotného v pozadí, čo túto vlastnosť spôsobovalo. Čiže nejaký čas to trvá a vtedy musíš vynaložiť oveľa väčšiu námahu, pretože proti tebe pôsobí ten temný vplyv. Po jeho odstránení už všetko ide ľahšie. Ale nie vtedy sa zmeníš. Zmenila si sa už predtým, v čase, keď bolo ťažké konať inak. Očista ťa vnútorne nezmení. Len ti tvoje nové správanie zjednoduší. Zrazu sa stratí ten odpor, ide to skoro samo.

Nefungovalo by to, pokiaľ by si sa stále správala rovnako, s výhovorkou, že ti v zmene správania niečo temné bráni a pasívne čakala, kým sa to jedného dňa vyčistí. Takto to nikdy nefunguje. Človek je ten vykonávateľ zmeny na sebe, nie energie. Tie človeka nikdy nezmenia, nevyliečia, on sám najskôr musí pre to niečo chcieť urobiť, až potom mu pomôžu, odstránia prekážky, ktoré už vlastnými silami prekonal.

Je dobre, že si toto pochopila a nezabúdaj na to pri svojom ďalšom fungovaní. Ešte ťa čaká dlhá cesta...“